Srí Lanka: čo od nej očakávať a na čo sa pripraviť

Prvé poznatky po opustení letiskovej haly
Na Srí Lanke sa jazdí vľavo, čiže sa treba pozerať presne naopak, chvíľu to trvá, kým si zvyknete, ale potom je to už normálne. Cesta z letiska na diaľnicu do Colomba je nová, cesta prejde pomerne rýchlo. Potom začne Colombo a tu sa pripravte, že cesta sa predĺži minimálne o hodinu, lebo Colombo je neskutočne preľudnené a zápchy sú tu na dennom poriadku. Autá, tuk-tuky, mestské, diaľkové aj turistické autobusy sa snažia za každú cenu predrať čo najviac dopredu, tak že napr. z dvojprúdovej cesty je zrazu štvorprúdová, k tomu neustále vytrubovanie, tak to je každodenný kolorit tohto mesta. Keď sme sa po hodine konečne dostali z Colomba, nabehli sme na diaľnicu, ktorá bola až takmer ku Kalutare.

Tu už cesta ubiehala rýchlejšie, aj keď povolená rýchlosť bola len 100 km/h.. Všade krásna zeleň, na prvý pohľad aj čisto. Odbočka na Kalutaru, ale kým sme sa tam dostali, prešlo ešte pár kilometrov. Zaujímavé mesto, žije to tu, hlavne pri chrámoch, nič zvláštne, že katolícky kostol, budhistický chrám a mešita sú postavené v tesnej blízkosti, vyzerá to tak, že je tu náboženská tolerancia na veľmi vysokej úrovni.

Cestovanie, doprava
Ešte na letisku sme sa dozvedeli, že nebudeme v Hibiscuse v Kalutare, ale v hoteli The Palm v Beruwalle, kúsok od Bentoty (najprv sklamanie, že sa opakuje história z minulého roka v Dubaji, ale nič lepšie sme nemohli dostať, veľká spokojnosť). Prví klienti vystúpili v hoteli Tangerine, ďalší v Royal Palm a Hibiscuse – oblasť Kalutara North. Sú to hotely stojace hneď vedľa seba (každý má inú kategorizáciu),  prechádza sa k nim cez železničné priecestie, cesta je veľmi úzka, preto sme s úžasom sledovali, ako sa veľký turistický autobus prešmykne s ľahkosťou protiidúcemu autu (alebo tuk-tuku), pri nákladnom aute to už bolo trocha o nervy, ale vodiči to zvládli.

Železnica je v tejto krajine veľmi obľúbeným dopravným prostriedkom, rovnako, ako autobus. Je to lacný spôsob prepravy, ale pripravte sa na to, že sa budete cítiť ako dobytok prevážaný na bitúnok – veľa ľudí, ak stojíte, naozaj sa držte, lebo prudké brzdenie nie je ničím neobvyklým. Ak sa vám podarí sadnúť si, pripravte sa na to, že budete veľkou atrakciou pre domácich, ktorí si vás budú prezerať a občas sa aj priblblo usmievať. Nemusíte sa báť, nič vám neukradnú, len si vás obzerajú. V autobuse sa nastupuje väčšinou zadnými a vystupuje prednými dvermi, peniaze od vás vyberie mladík (vodičov pomocník) a ak vidí, že neviete, kedy máte vystúpiť, tak vám to povie a pribrzdí aj na mieste, kde inak nie je zastávka. Cesta z Kalutary do Bentoty (cca 25 km) stála 39 rupií/os. (asi 20 centov) a trvala takmer hodinu.

Cestovanie tuk-tukom je tiež zážitok. Ak idete len z hotela na nákupy do blízkeho mesta, je to ok, v tom teple vás trocha prefúkne vetrík. My sme absolvovali cestu z Bentoty do Kalutary, prefúklo nám všetky dutiny, k tomu strach z ich jazdy, ale dorazili sme, síce o 500 rupií ľahšie a aj nahnevané, že nesplnil, čo sľúbil a vyhodil nás skôr, ako mal… Preto si treba veľmi dôkladne dopredu dojednať, za koľko a kam presne chcete ísť. Tuktukári sú totiž na každom kroku, stále vám ponúkajú svoje služby a keďže dovolenkárom sa zdá byť suma za odvoz smiešna, bez zjednávania im ju zaplatia, ale odporúčam zjednávať! Našli sme jedného tuktukára, ktorý nás odviezol do centra Bentoty, pobehal s nami zmenárne, obchody, zobral nás k Buddhovmu chrámu, na poštu za 200 rupií a naši kamaráti z hotela to mali za 300 rupií a pobehali toho oveľa menej ako my.

Vlak sme nestihli vyskúšať, ale stačilo mi, keď som videla, ako z neho trčia ľudia, nevyzeralo to veľmi pohodlne. Ak by nejazdili opačne a ako blázni, neváham a požičiam si auto a prejdem ostrov na ňom, benzín stojí asi 1 euro, čo je pre nás skvelá cena (ale pre nich je to veľmi drahé, keďže ich priemerné zárobky sú malé) a cesty sú v dobrom stave, na veľa miestach ich práve stavali alebo prerábali. Na diaľnici sa platí mýto, ale sú len pár mesiacov dokončené a zatiaľ nie veľmi využívané. Odporúčam nájsť si kamaráta, ktorého na 100% nájdete na pláži pred plotom hotela. My sme natrafili na dvoch (keďže majú pre mňa nezapamätateľné mená, tak ich uvádzať nebudem), ktorým sme aj verili. Prvý nás zobral loďkou na riečne safari (po rieke Bentota), aj tu sa dá dohodnúť na cene, dal nám ju aj nižšiu, ale rozhodli sme sa, že mu zaplatíme pôvodnú cenu, za to nás zadarmo odviezol tuktukom do hotela a my sme ho potom vyhľadali pri ďalšej návšteve Bentoty, aby nás odviezol. Druhého sme stretli až v predposledný deň a ten nás za 100 rupií povozil po Bentote v klimatizovanom aute a dohodli sme sa, že keď prídeme nabudúce, príde po nás na letisko a odvezie nás do Bentoty za 34 eur, ak by sme chceli okruh po ostrove, na deň by nás to vyšlo asi 25 eur. Auto je v tejto krajine veľmi drahá záležitosť. Po ničivom tsunami v roku 2004 zvýšila vláda dane, takže, ak obyčajná bakelitová Tata stojí v Indii 4000 USD, tak na Srí Lanke je to až 12000 USD. Odporúčam na Srí Lanku cestovať teraz, lebo v súčasnosti nevedia, čo si majú pýtať za niektoré služby alebo veci, takže sa dá ušetriť, ak zjednávate.

Miestni obyvatelia
Mladíci za plotom hotela, tak to bola tiež jedna z vecí, na ktoré sme si museli zvyknúť. V momente, keď hosť vyjde z hotela, aby sa šiel okúpať, alebo sa len poprechádzať po pláži, pofotiť, pripojí sa k nemu nejaký domorodý mladík. Niekedy to bolo nenápadné, šiel ako keby nič buď popredu, alebo pozadu a potom akože náhodne sa dal s nami do reči. Iný sa pripojil hneď a začal vysvetľovať, ako to tam chodí, čo kde je a či nechceme ísť na výlet, lebo to vie zohnať. Väčšinou za tento doprovod aj čosi čakajú, ale keď im nič nedáte, je to v pohode, nezbijú vás a ani neokradnú.

Za plotom natrafíte aj na predajkyne plážových šatiek (cca 700 – 1000 rupií/ks, ale v obchode sú lacnejšie, cca 500 rupií/ks), ktoré sa aspoň takýmto spôsobom snažia zarobiť (potešia sa šampónom, tričkám, topánkam, ktoré už nebudete používať).  Vyskúšali sme si aj posedenie v kaviarni na pláži, ceny sú o niečo vyššie ako v obchodoch, ale lacnejšie ako v hotelovom bare. Obsluha je pomalšia, ale dočkáte sa, veď ste na dovolenke, nemáte sa kam ponáhľať :-). Väčšina obyvateľov je na tom finančne dosť zle, preto využívajú každú príležitosť, ako sa dostať k peniazom alebo k lepšiemu životu. Hotelový záhradník, ktorý ledva zo seba po anglicky niečo dostane, chodil k nám pred terasu a chcel, aby ho kamarátka dostala na Slovensko a našla mu robotu v tomto odbore (lebo študoval na British College – hmm naozaj netuším, čo ich tam učili, lebo mu to moc nepálilo). Keď sa ho opýtala, či vie po slovensky, tak sa čudoval, že prečo by mal vedieť (žeby preto, lebo by mu tu v jeho reči nikto nerozumel???). Ak si od vás niekto vypýta cigaretu a podávate mu ju v škatuľke, vedzte, že to nebude iba cigareta, ale celá škatuľka. Mladíci na to idú rozumne, vedia, že ak si nájdu zahraničnú frajerku, cestu do Európy za lepším životom nemajú len oni, ale aj ich rodina. Takže, ak si chcete len užiť a nechať tak (alebo ak sa zdravíte, prehodíte pár slov a ste milé na nich, vyložia si to po svojom), bude to troška zložitejšie, sú vytrvalí, nasľubujú vám lásku, manželstvo hoci aj hneď, len aby si zaistili budúcnosť inde ako na Srí Lanke. Na pláž si neberte osušky, ani žiadne veci, je možné, že by ste ich po vylezení z oceánu už nenašli. Zo začiatku sme si šľapky nechávali za plotom hotela, potom sme ich už ani nenosili, celkovo nám topánky začali prekážať – väčšina domácich chodí bosá, dokonca aj vodič autobusu šoféroval bez topánok. Fotoaparát na pláži som mala skoro stále, lebo bolo čo fotiť, nikto mi ho nechcel ukradnúť, nemali problém, aby som ich odfotila (a nič za to nepýtali), mladíkovi z hotela som ho aj požičala, aby nás odfotil, no fotky nič moc, chvíľu mu trvalo, kým prišiel na to, ako to funguje, ale môže sa pochváliť kamarátom, že držal v rukách super fotoaparát. Jednoducho, ľudia sú tu jednoduchší, ale milí, priateľskí a na druhej strane im môžeme závidieť, že nežijú až v takom strese ako my (stres majú najmä z existenčného hľadiska, ale nadávajú to na sebe znať, naučili sa prežiť aj z mála). Náš kamarát s autom Tata nám porozprával, ako bol pred tsunami vcelku bohatý muž, mal priateľku, pekný život. Po ničivej vlne prišiel o dom, ktorý mal v blízkosti pláže (zostala tam na pamiatku len betónová platňa) a samozrejme o priateľku, ktorá nemienila žiť s chudákom. Keď sme sa ho pýtali na vek, tak chcel, aby sme hádali, ja som si tipla 45 a kamarátka 40 a on mal iba 37 rokov, ale vyzeral veľmi staro a strhane. Ešteže si našetril na auto a môže tak aspoň robiť sprievodcu a vodiča turistom a ako tak slušne žiť. Samozrejme, nie sú tu len chudobní a jednoduchí ľudia, je tu aj veľa tých bohatších a múdrejších, ale s tými sa ako turisti stretnete pomenej, keďže zastávajú rôzne funkcie v úradoch a nepostávajú pri plotoch.

Odpadky, čistota hotela a pláže
Srí Lanka je nádherná zelená krajina, ale je to len na pohľad, všade, kde sa dá, sú odpadky. Bolo mi smutno, keď som videla, ako žijú ľudia medzi odpadkami a nič s tým nerobia (vláda na to nemá peniaze a ľudia nevedia, čo s tým). Je to škoda, lebo turista si vďaka tomu urobí nie veľmi dobrý obraz o mentalite tohto národa… Chcelo by to firmu, ktorá ich odpadkov zbaví – nechcete tu začať podnikať? Podmienky sú tu fakt dobré 🙂 Aj JRD by sa tu uživilo, mlieka je tu pomenej a podmienky na chov kráv dobré… A tiež lacná pracovná sila… Čistota v hoteloch je na veľmi dobrej úrovni (v izbách je dlažba, ktorú zametajú, ale neumývajú vodou – možno práve vtedy umýval vodou, keď sme boli na výlete), treba sa však pripraviť na zvieratká – „mravcomuchy“, ktoré sa nedali vyhodiť a púšťali krídla, stonožky (doteraz sme neprišli na to, ako sa dostali do izby, kúpeľne, keď všetko bolo čisté), bodky /vajíčka čohosi/ v skrini, jašteričky – gekončíky (jedna nám vypadla z klimatizácie), veveričky (indická palmová veverička) a komáre (postreky moc nepomáhali), škoda, že varan sa nedal pohladkať, ale párkrát sa nám promenádoval pred izbou.

Čistota pláže – pred naším hotelom bolo všetko v úplnom poriadku, starali sa o ňu, len mohli urobiť menej nápadné vypúšťanie fekálií do oceánu (ale aj napriek tomu v ňom žili ryby, hady…), pri prechádzke po pláži sme natrafili aj na dosť špinavú časť pláže – robili si tu nočné „mecheche“, ale upratať to už nemal kto, tak to tam bolo a špatilo to inak nádhernú pláž.